Značkový pes
Volám sa Vilmuška a už som za dúhovým mostom. Slovo však ponechávam paničke, nech vysvetlí v ľudskej reči všetko, čo som nemohla povedať ja.
Bola som „značkový pes"
Podľa môjho výzoru by ste o mne určite povedali, že som bola westík a nie nejaký značkový pes, alebo čo si to tá moja panička vymyslela za smiešny názov. Ja som ale po narodení nedostala preukaz pôvodu, pretože moja psia mama nebola chovnou sučkou a otec zasa nebol chovným psom.
Aj keď vyzerám ako westík, medzi mojimi predkami pokojne mohol byť pes akéhokoľvek iného plemena. Takže by ste ma po správnosti nemali nazývať westíkom. Som skôr oriešok, kríženec westíka alebo zjednodušene x-westík.
Lenže v miestnosti, kde som roky bývala v tme a špine, spolu so mnou žili aj iné zvieratká. Okrem množstva komárov, potkanov a iného tam boli x-westíci Vilko s kamarátkou Buggy, x-ratlíček Viktorko a mnohí ďalší. Nepoznali sme pohladenie ani milé slovo, iba nadávky, bitky a tresty. Takmer sme uverili, že máme na tomto svete jedinú úlohu - pravidelne plodiť potomkov svojho druhu - „značkové šteňatá", ktoré náš pán predával cez internet a nie byť šťastní.
Naše deti šli do sveta samozrejme okúpané, vyvoňané, krásne. To len my sme páchli močom, výkalmi, zatuchlinou pivnice a vyzerali ako strašidlá. Radšej ani nejdem opisovať stav našej srsti. Urobte si názor podľa fotiek, ktoré urobila moja záchrankyňa, keď ma z množiarne brala.
Značkový, ale bez záruky
Panička vie, ako to vo vašom ľudskom svete chodí. Keď sa človeku žiada kvalitný tovar alebo služba, hovorí o ňom ako o značkovom a je spravidla ochotný zaplatiť viac.
Neznačkové psy sa ľuďom naopak dávajú darom, predávajú/dávajú na adopciu za symbolický poplatok (obvykle sú v ňom zahrnuté veterinárne poplatky a náklady na starostlivosť). Výzor spravidla nebýva až taký taký dôležitý, skôr rozhodujú sympatie. Buď si s novým členom rodiny sadnete alebo nie. Psy majú robiť spoločníkov, strážcov a najlepších priateľov. Do konca svojho života.
Od značkového psa sa v podstate očakáva to isté. No ak by ste chceli trebárs westíka, budete si určite želať, aby sa v dospelosti správal i vyzeral ako značkový westík. Ja však teraz neviem, či sa moje šteniatka podajú na mňa, na svojho otca alebo iných príbuzných. Možno zdedia po tete bišonke klapaté ušká, alebo po strýkovi dlhé laby. Kým sú maličké, takmer všetky vyzerajú rovnako. Či z nich vyrastú praví westíci, to sa uvidí až za pár mesiacov.
Značkový tovar sa nakupuje s istotu. Zákazník dostáva pokladničný blok i záruku vrátenia peňazí. Pri niektorom tovare či službách býva dobrým zvykom poskytovať aj bezplatný servis. Rovnako pri chovateľoch psíkov sa preto logicky očakáva určitá záruka. Moja panička tvrdí, že slušní a zodpovední chovatelia ostávajú so svojimi zákazníkmi v kontakte, zaujímajú sa o zdravie šteniatok a vždy sú ochotní majiteľom poradiť.
Avšak náš bývalý pán nedáva žiadne rady a nevystavuje žiadny doklad o kúpe. A pretože ľudí podvádza a klame, neprezrádza ani miesto, kde býva. O týždeň alebo o mesiac vyhodí SIM-kartu a bude mať aj nové telefónne číslo. Už sa s ním nikdy neskontaktujete.
Veci z ľudského sveta, ktorým ako psy nerozumieme
Keď vy ľudia potrebujete auto, nedáte si ho vyrobiť nejakému amatérovi v dielni v susednom okrese. Rovnako tak neoslovíte neznámeho človeka na ulici, aby vám poskladal zo súčiastok smartfón. Spoľahnete sa na výrobcu, ktorý pod nejakou značkou produkuje osvedčený tovar. Prečo teda oslovujete neznámych ľudí na inzertných portáloch, aby vám predali šteniatko? Bez dokladu a bez záruky?
Mnohí ľudia nosia značkové kabelky, kupujú si značkové parfumy, odevy, obuv. Niektorí dokonca dbajú na to, aby bolo logo značky na tovare jasne viditeľné, pretože sa chcú svojim novým kúskom hrdo pýšiť. Na tom nie je nič zlé. Však sa pochváľte. Prečo ale niektorí z vás ochotne utratia stovky eur za luxusný tovar na jednu sezónu a my sme museli rodiť dokonalé šteniatka za pár stoviek?
Ak si niekto so sebareflexiou dokáže otvorene priznať, že by šteniatko s preukazom pôvodu z jeho rozpočtu ukrojilo príliš veľký kus financií, prečo nepohľadá psíka v niektorom z útulkov alebo občianskych združení? Symbolický adopčný poplatok nebude vyšší než cena množiteľa. Stačilo by počkať a hľadať. Určite by sa medzi nimi našlo aj šteniatko alebo mladý psík s dobrými návykmi a výzorom podľa predstáv.
Môj život za ušetrené úspory ľudí
Ja som za šteniatka zaplatila tú najvyššiu cenu. Dala som za ne svoj život. Keď ma vzali od môjho predošlého pána, ktorý ma mimochodom iba podal cez plot ako nepotrebnú vec, veterinárny lekár odhadol môj vek na 5 - 6 ľudských rokov a diagnostikoval mi vážnu chorobu. Dirofilariózu.
Pán nikomu nepovedal, koľko šteniatok som mu vrhla. Ale stačilo pozrieť na moje vyťahané bruško, vyťahané bradavky a krivý chrbátik. Každému bolo jasné, že mám za sebou množstvo pôrodov a moje ďalšie prípadné pôrody by aj bez choroby neprinášali až taký výnos. Pretože my sučky to máme tak. Čím sme staršie, tým menej šteniatok sa nám rodí a tým väčšie komplikácie pri tom sú. Aj psy vekom strácajú svoju výkonnosť. Doplatil na to Vilko, Buggy a mnoho ďalších.
Nebola som pre pána taká prospešná ako predtým. Ani moji priatelia. Načo by živil staršie nadbytočné psy? Mňa aj mojich priateľov vyhodil a pani Vladimíra z OZ Pes v srdci sa nás ujala, aby nám pomohla nájsť naše vysnívané domovy. S teplým pelechom, pravidelnou stravou a množstvom lásky. V mojom prípade aj s množstvom ponožiek, ktoré som mala obzvlášť rada.
Viete si predstaviť, ako mi bolo, keď ma prvýkrát pustili do domu a na dvor u záchrankyne? Všetko bolo pre mňa nové. Divná modrá plocha s bielymi machuľami nad mojou hlavou. Vraj nebo s oblakmi. Boli tam tiež nejaké vysoké objekty, ktoré sa volajú stromy. Prvýkrát som videla aj ďalšie divy. Zamrznuté jazierko, ľudí na ulici, počula spievať vtáčiky, trúbiť autá, vrčať motorky. Vo vnútri hral televízor, zvonil telefón, bublala voda v hrnci. Mala som z toho strach, Buggy tiež, no zároveň nás to veľmi fascinovalo. Toľko nových zvukov a obrazov. A svetlo!
Veľmi som sa potešila, keď ma pani Vladimíra a neskôr aj moja nová panička s priateľom hladkali a škrabkali. Konečne po mojich vlastných šteniatkach nejaké teplo a láska od ľudí. A nielen vyhrážanie sa metlou a zaháňanie sa predmetmi s dlhou rukoväťou, ktorých som sa mimochodom bála po celý svoj krátky život.
Čo ma čakalo a neminulo
Ako som spomínala, v zariadení, ktoré ľudia nazývajú množiareň, so mnou bývalo viacero psov a navštevovali nás aj komáre. Jeden z nich ma poštípal. Zrejme predtým sedel na zvieratku, ktoré bolo choré a spolu so slinami preniesol do mojej krvi parazity. Z nich vyrástli larvy, ktoré dospeli a plodili ďalšie potomstvo. Táto pliaga kolovala v mojej krvi a prakticky stále provokovala môj imunitný systém, čo ma oslabovalo.
Moja záchrankyňa mi našla rodinu, kde si o mojej chorobe všetko naštudovali. U mojich nových pánov som bývala presne dva roky a dva týždne. Boli by mi zniesli aj modré z neba. Vedeli, akou chorobou trpím a čo riskujú. Hlavne panička. Ani ona nemá dobrú imunitu. No aj tak si ma vzali a mali so mnou, s mojou chorobou aj s mojim strachom zo všetkého svätú trpezlivosť.
Často som dostávala rôzne lieky. Aj doplnky na podporu imunity. No bolo mi super. Mala som veľkú rodinu, priateľov psíkov, sliepočky, mačičky a veľmi mi chutilo papať.
Keď sa zdalo, že som z choroby vyliečená, môj stav sa opäť zhoršil a pán doktor v susednom veľkom meste odhalil ďalšiu vážnu chorobu. Megaezofagus. Môj pažerák sa z ničoho nič rozšíril a postupne prestával fungovať. Ochrnul a všetko jedlo, ktoré som spapala, dokonca i vypitú vodičku, som okamžite vyvrhla von. A raz počas spánku som niečo skonzumované aj vdýchla. V mojom tele z toho vypukol silný zápal pľúc, na ktorý boli všetky lieky krátke.
Nikto netuší, čo bolo príčinou mojej druhej choroby. Mohla som po rodičoch alebo niektorých predkoch zdediť chybný gén a choroba sa prejavila až neskôr. Asi najpravdepodobnejšia príčina. Ale tiež ju mohol spustiť oslabený imunitný systém. Všetky ostatné známe príčiny lekári vylúčili a na žiadne nové neprišli. Tak ďaleko sa zatiaľ ani vedci nedostali. Nevedia naisto, čo chorobu vyvoláva.
Na túto chorobu zatiaľ neexistujú účinné lieky. Dá sa zmierniť, no vyliečiť nie. A ak vdýchnutie potravy spôsobí zápal pľúc ako mne, sú len dve možnosti. Buď vám antibiotiká zaberú, porazíte zápal pľúc, potom trošku priberiete a prežijete. Alebo aj nie. Ako ja.
Moje posledné dni na tomto svete
Chcela som zabojovať a potešiť zúfalú paničku, ktorá robila všetko možné aj nemožné. Miestami už moje nohy neposlúchali a nevládali, ale vždy som kvôli nej zavrtela chvostíkom a ukázala, ako ju ľúbim a ako sa snažím zotaviť.
Ak mi to nôžky dovolili, postavila som sa na zadné a prednými prosila. Tento môj kúsok jej vždy zlepšil náladu. Aj v ťažkých chvíľach jej vohnal slzy šťastia do očí. Aspoň na chvíľku. Až kým mi o pár dní moje telo opäť nedalo najavo, že už na tento svet nepatrím.
V moju poslednú noc som posledný krát ovoňala priateľa mojej paničky. Aj som sa k nemu opovážila priplaziť, olíznuť mu tvár a na moment sa pritúliť, lebo spal. Panička ma pri tom videla a urobila nám aj fotku pre pánička na pamiatku.
Bol mi veľmi blízky a ľúbil ma. Aj ja jeho. Mohol ma hladkať a škrabkať aj celé hodiny. No ani za dva roky v novom domove som si nikdy tak úplne nezvykla na mužov ako takých. Stačilo mi počuť mužský hlas a už som sa celá triasla. Ale cítila som, že mám poslednú šancu dať mu zbohom. Strach nestrach.
Celú noc som mala vysokú horúčku. Panička mi stále pred posteľou zapínala zvlhčovač vzduchu, pretože iba v obláčiku vodných kvapiek sa mi dalo ako tak dýchať. Tisla som hlavičku k okraju postele, kde ten prístroj bol, aby vedela, že mi ho má zasa pustiť. Bez prestávky mi robila obklady, aby zrazila teplotu, dávala mi aj lieky, ale nič nepomáhalo.
Ani len vodička sa nechcela v mojom brušku udržať, nech ma polohovala akokoľvek. Škoda. Nápoj ma mohol ochladiť zvnútra, no už mi nebolo súdené napiť sa. Ani sa najesť, hoci papanie ma vždy veľmi tešilo. Nútila ma papať, prosila ma so slzami v očiach, nech si dám aspoň trošku, no aj keby som mohla otvoriť papuľku, hrdielko ani jazýček už nevedeli nič posunúť.
Nechcela to so mnou vzdať, ale moje očká bez života jej jasne dávali najavo, že už túžim odísť. Horúčka mi moju poslednú noc neklesla ani o jediný stupeň. Doslova mi spaľovala celé telo. Ráno ma teda naposledy vzala k lekárovi, ktorý ukončil moje trápenie. Stála pri mne do posledného dychu, držala mi labku, hladkala kožúšok a ja som v tichu bezbolestne odišla na krajšie miesto.
Odkaz ľuďom, ktorí túžia po šteniatku bez papierov
Každý človek a každý psík si zaslúži byť milovaný. Aj moje šteniatka. Nemáte však pocit, že je na tomto svete už viac psíkov než ľudí? Môj bývalý pán ma pravdepodobne rýchlo nahradil mladšími x-westíkmi. Pokračuje vo svojom biznise a predáva šteňatá, ktoré vy považujete za značkové, hoci čistokrvné nie sú. Kým však pôjdu na odbyt, moji nástupcovia budú musieť ďalej plodiť a znášať utrpenie ako som to musela znášať ja.
Panička za mnou stále žialila, preto som jej za seba poslala Lorettku. Ešte i dnes na mňa často spomína a plače, ale Lorettka ju utešuje a robí jej radosť. Tiež bývala v množiarni ako ja a prežila podobne zlý život. Panička mala predo mnou aj papierového westíka Vikinku a adoptovaného x-westíka Endyho.
Okrem toho si posledné roky nakúpila rôznu odbornú literatúru. Aj kvôli mne, aby vedela, ako ma môže zbaviť strachu. Teraz môže čítaním a porovnávaním zistiť, čo máme všetci 4 spoločné, v čom sú rozdiely a aké následky na nás zanechala množiareň. Dokonca aj Endy vraj pochádzal z množiarne. No to je už iný príbeh.
Neprídete o žiadny detail. Panička vám to všetko za mňa a za mojich priateľov porozpráva na profile znackovy_pes založenom pred rokom. Založila ho v čase, keď sa mi zdravie vážne podlomilo. Potom jej však starostlivosť o mňa a neskôr zlomené srdce nedovolili písať o psíkoch. Potrebovala čas na svoj žiaľ.
Ale teraz už nechce ostať ticho. Z veľkej časti to robí na moju pamiatku. Pretože to vraj tak cíti a musí. A chce pomôcť tieto nelegálne nákupy šteniat zastaviť, aby moja smrť nebola zbytočná.
Ak ste tento článok dočítali až sem a stále chcete šteniatko bez papierov, položte si tieto otázky.
- Čo myslíte, koľkých mojich dospelých priateľov a koľko šteniat mohol v ktorejkoľvek množiarni v endemickej oblasti (na juhu Slovenska) poštípať komár s infikovanými slinami? A koľko šteniatok môže byť chorých?
- Koľko mojich šteniatok a šteniatok iných sučiek mohlo zdediť nejaký chybný gén, alebo ho minimálne dokáže preniesť na ďalšie pokolenia? Ak sa z predispozícií vykľujú choroby, kto sa o tie psíky bude starať? Vy? Máte na to peniaze, čas a trpezlivosť?
- Koľko ochorení sa môže preniesť zo psov na ľudí a zatiaľ sa o tom nevie?
- Koľko rodín môže čakať podobný krutý osud s očami pre plač na konci? Chcete to riskovať?
Ak už nezastavím toto množiteľské peklo, snáď aspoň donútim ľudí zájsť so svojimi miláčikmi k veterinárovi a dbať na prevenciu. Pokiaľ majú dirofilárie, možno zakročia včas a parazity nestihnú psíkom zničiť imunitu ako mne.
Pokiaľ sa u nich prejavia príznaky megaezofágu, diagnostikujú ho včas, predídu zápalu pľúc a budú môcť žiť. Ako Arco - úžasný nemecký ovčiak s rovnakou diagnózou, ktorý mal byť utratený.
No najlepšie by bolo, keby ste už šteniatka z pochybných zdrojov nekupovali. Dokonca ani z rodín, kde vám tvrdia, že sa šteniatka narodili „spojením z lásky". Nie je pravdou, že každá fenka musí mať aspoň jeden vrh za život. Ani že pes musí splodiť potomstvo. V skutočnosti s nami robia hormóny rovnaký cirkus ako s vami, ľuďmi. Doplácame na to na staré kolená, keď sa nám tvoria na pohlavných žľazách rôzne nádory. Ako by ste sa cítili, keby aj vám niekto kázal mať deti?
Než by ste mali naplniť vrecká nejakému hajzlovi (s prepáčením) a kúpiť šteniatko, radšej dajte šancu Zeuskovi, Gordonkovi, Gainke, alebo ktorémukoľvek psíkovi z útulku. Alebo aj mačičke. Nemám nič proti mačkám. Sama som sa s jednou kamarátila. Keď nájdu domov, uvoľnia miesto ďalším stvoreniam, ktoré bude možné nájsť a zachrániť. Verte, že my adopťáčikovia sme tie najvďačnejšie stvorenia na svete a budeme vás milovať.
Komentáre
Zverejnenie komentára